Kapitola 5.

Neistota a zviazané ruky.

Prvý deň školenia mám za sebou, čo nám bolo odprednášané bolo zaujímavé a celkove sa mi to páčilo, ALE aj tak neistota ma začala pomaly nahlodávať…Zvládnem to? Zavretá niekde s niekým, koho som pred tým nikdy v živote nevidela, komunikovať v cudzom jazyku a iba 2 hodiny denne voľna? Kompletne zabudnúť na seba a všetko orientovať pre potreby iného človeka? Ako mi toto pôjde?

Keď som ale zvažovala náklady na cestu a tú “hanbu” ktorú by som doma utŕžila, tak som si povedala: “Tak to teda nie! Nebudem hádzať flintu do žita hneď po prvom dni! Zvládla som aj horšie veci!”

Keď sme sa vracali do hotela aj s mojou českou kamtátkou, tak sme celú tému preberali a ona tiež nebola veľmi nadšená…

Náladu nám vylepšilo, že sa konečne slnko ukázalo a tak sme sa po dlhom dni potúlali trochu po Weymouth-e.

Na promenáde sme nemohli ignorovať vežové hodiny, ktoré si pamätali kráľovnú Viktóriu a tiež pamatník kráľovi Jurajovi III. Veľa histórie v tomto mestečku a zaujala ma snaha ako sa o tieto niekoľko storočí staré pamiatky starali. Prešli sme sa aj obchodnou ulicou, veľa malých obchodíkov ale aj typických reťazcových obchodov, kaviarničky, kino a konečne sme lokalizovali knižnicu! Mali sme šťastie, mali pár voľných počítačov a tak sme si mohli poslať správu rodine a známym.

Promenáda – Hodiny kráľovnej Viktórie

Promenáda – Pamätník kraľa Juraja III

Unavené sme zaspali, a už tu bolo ďalšie ráno! Ďalšie anglické raňajky a tentoraz sme sa rozhodli ísť pešo na naše školenie. Počasie bolo slnečné a tak sa nám kráčalo ľahko.

Opatrovateľskú prácu som mala vždy spojenú so “zničeným chrbtom a krížami ” a tak som bola zvedavá, ako dnešné školenie zamerané na “manual handling” čiže ručná manipulácia alebo jednoducho povedané dvíhanie bremien je organizované tu v UK.

Veľmi jednoducho – nedvíhať! Spôsob dvíhania bremien je uzákonený v Zákone o bezpečnosti a ochrane zdravia v práci a bolo nám povedané, že nesmieme klienta dvíhať ani keď spadne v našej prítomnosti! Dôvod bol jednoduchý – môžeme spoôsobiť väčšiu ujmu na zdraví klientovi a aj sebe..A ako teda máme postupovať?

Najskôr treba zistiť, či je klient schopný sa sám zdvihnúť ak je – fajn, potom dávať mu verbálne inštrukcie (ak treba) ale nedvíhať ho a byť s ním až kým sa nepostaví sám na vlastné nohy!

Ak nie je schopný sa sám zdvihnúť – volať paramedikov – pohotovostnú službu a čakať na nich. Tiež medzičasom dať vedieť manažérke, ktorá oboznámi rodinu o sitácii. Ak treba – ponúknuť klientovi deku a vankúš pod hlavu, byť s klientom celý čas ALE nedvíhať ho! A čakať na príchod sanitky a tí už potom doriešia celú situáciu.

Ak je klient dlhodobo pripútaný na lôžko – celá jeho situácia a spôsoby ako ho dvíhať sú opísané v opatrovateľskom pláne. Pokiaľ opatrovateľka nemá skúsenosti s ležiacim klientom, vyžaduje to zaškolenie predtým ako je tam vyslaná, alebo priamo na mieste jej predchádzajúca kolegyňa predvedie ako klienta treba dvíhať.

Nedvíhať! fyzicky platí aj tu, používajú sa na to špeciálne dvíhače – ja ich tu pomenujem minižeriavy – je ich nespočené množstvo, rôzne druhy. Bol nám ukázaný jeden typ – ten najviac používaný. Ak klient potreboval takýto dvíhač – mal ho doma, a bol používaný denne niekoľko krát! V závislosti od situácie klienta, niekedy sú potrebné aj dve osoby na obsluhovanie takéhoto žeriava.

Tak teda tak, a ešte nám na záver bolo odporúčané – NEZOHÝNAŤ sa, ak si chceme uchrániť kríže. Tu v UK som si všimla, že sa skutočne nezohýnajú – idú na kolená! V domoch sú všade koberce a tak to netlačí na kolená a chrbát je rovný. Po rokoch túto radu oceňujem najviac!

Autor fotografií: opatrovatelka