Opatrovateľka

Kapitola 20.

Všetko čo mám….mám oblečené alebo “Studený odchov” po anglicky”…

Dnes ráno som odtiahla závesy na okne a fíííííha: Martin prišiel na bielom koni! Síce kompletne “od veci”, v nezvyčajnom čase, ALE je tu!

Vyvolalo to vo mne spomienky na situáciu asi spred 10 rokov, keď tu tiež takto pripadlo snehu – nečakane…

Agentúra ma posielala na dva týždne ku jednej pani, pomenujem ju Samantha do mestečka Gillingham. Povedali mi pár informácii o nej, ale HLAVNE ma upozornili, aby som sa dopravila do toho správneho Gillinghamu – v grófstve Dorset. Druhý Gillingham je v grófstve Kent – čo je viac smerom na východ. Pozrela som si to na mape, vyjasnila “súradnice”, zbalila kufor a hor sa do Gillingham-u.

Samantha bola približne v mojom veku, bývala sama v pomerne veľkom dome. Zlomila si nohu a potrebovala pomôcť. Dopravila som sa teda na miesto činu, predstavila som sa jej, opatrovateľka, ktorú som menila mi povedala pár informácii a už jej nebolo.

Samantha sedela v obývačke, noha v sádre – vo zvýšenej polohe. Samantha ma dobre vyspovedala a po dobrej polhodine mi dovolila si vybaliť veci v izbe, ktorá mi bola určená a zorientovať sa v dome.

Netrvalo mi to dlho a tak som si znova sadla do obývačky a rozprávali sme sa.

Samantha bola typ veľmi nezávislej ženy, držala sa určitých princípov v stravovaní a životospráve. Bola otužilec. Dom nebol teda veľmi vyhriaty – bolo to niekedy v novembri a tak som sa opýtala, či nemám pridať na kúrení. Nie, bola odpoveď, to je OK.

Pre ňu to bolo OK, pretože mala “dobrú izolačnú vrstvu” a bola zvyknutá na chlad v dome. Ja bohužiaľ som v tej dobe ešte nepraktizovala otužovanie a tak mi začala byť zima. Pri prvej príležitosti keď som sa znova dostala do mojej izby tak som si pridala jednu vrstvu oblečenia. Keď som sa hýbala, bolo to relatívne v poriadku, ale čím dlhšie som sedela, tým väčšia zima mi bola. Bol to ale prvý deň môjho pobytu a tak som sa snažila nesťažovať sa.

Večer som pomohla Samathe s večernou hygienou a s uložením do postele.

Ja som sa tiež uložila, priznám sa, že som mala nie iba pyžamo na sebe, ale aj tričko a hrubé ponožky. Hnevala som sa na seba, že som si nedoniesla pančuchy a tak som si vypýtala navyše deku, a prvú noc som ako – tak prežila.

Ráno ma zobudil chlad a svetlo v izbe – odtiahla som závesy a „Fíííha, Martin prišiel na bielom koni“.

V kúpeľni som to nepreháňala s hygienou, zima ma triasla!!! Pozrela som si teplomer v obývačke 15 stupňov! Naobliekala som sa ako cibuľa a išla som pomôcť Samanthe. Tá bola absolútne OK, to iba ja som sa triasla ako osika od zimy!

Raňajky som pripravila, spolu sme sa najedli, teplý anglický čaj s mliekom ma trochu zohrial.

Samantha si sadla na svoje zvyčajné miesto, vyložila nohu a začala čítať. Ja som začala s prípravou obeda. Presne ma inštruovala, čo chcela mať a tak to nebolo ťažké…

Naobedovali sme sa, a ako som umývala riad, plánovala som si v duchu prechádzku do mesta, kúpiť  niečo – hocičo teplejšie na oblečenie.

Samantha sa ma opýtala, že či nemám spodky? Spodky? Nikdy som o nich neuvažovala, že mi budú raz treba. Asi sa budem musieť po nich poobzerať!

Do mesta to bolo asi 20 minút pešej chôdze. Rýchla chôdza ma zohriala a ako som kráčala centrom – obchodnou ulicou, zarazilo ma množstvo rôznych charitatívnych obchodíkov predávajúcich tovar „z druhej ruky“. Nevidela som žiadny štandardný obchod s odevami. Do kelu, kde sú tie obchody? Nebudem si kupovať spodnú bielizeň v takomto obchode! A ani by to tam nemali – z hygienických dôvodov.

Netrpezlivo som kráčala ďalej a už som strácala nádej že nájdem nejaký normálny obchod. Keď som sa dostala na úplný koniec ulice a tam som objavila sklad “všeličoho možného” spojený aj s predajom. Húúúrááá.

Čas mojej dvojhodinovej prestávky bol približne v polovici a tak som nestrácala čas a doslova som sa vrhla na regály a začala som sa prehrabávať v tovare. Netrvalo dlho a NAŠLA som spodky – nohavice aj vrch s dlhým rukávom. Som zachránená! Nezamrznem tu!

Zaplatila som a rýchlym tempom som vracala. Trochu som sa „zamotala“ po ceste späť, ale nakoniec som našla môj dočasný domov.

Fajn, spodky mám, malo by to byť OK. Nebolo!

Spala som dobre, mala som spodky aj pyžamo aj paplón aj deku, malo by to byť OK. NEBOLO. V izbe bolo tak chladno, že moje čelové dutiny mi prechladli a ako som sa zohla ráno zaviazať ši šnúrky na topánkach – skoro mi vypadli z hlavy! Teplomer v obývačke ukazoval 14 stupňov!

V ten deň som znova šlapala do “skladu všetkého možného” a hľadala som nejakú čiapku. Mal som šťastie – mali čiapky rôznych vzorov ale mne učarovala ružová čiapka s červeným kvietkom určená na spanie, vyrobená z mäkulinkého materiálu. Táto čiapka mi zachránila moje dutiny a ušetrila ma nekonečného bolenia hlavy a nekonečného “ládovania sa” analgetikami. Lebo ako som si ju založila na hlavu – nezložila som ju 24 hodín a až do konca môjho pobytu!

Moja ružová čiapka

Nevadilo mi, že Samantha sa na mňa pozerala akoby som nemala všetkých pohromade a tiež mi nevadilo, keď suseda ju prišla pozrieť a nemohla sa zdržať smiechu! Vyzerala som ako idiot, ale nevadilo mi to! Vlasy pod tou čiapkou vyzerali otrasne, ale to mi tiež nevadilo! Hlavná vec, že moje dutiny boli spokojné!

Prežila som teda moje dva týždne v mrazničke a vrátila som sa domov. Našťastie nemalo to nejaké výrazné zdravotné následky, dutiny sa ukľudnili a moja ružová čiapka cestovala odvtedy všade so mnou ako neoddeliteľná súčasť mojej cestovateľskej výbavy!

Tento pobyt ma inšpiroval k otužovaniu – začala som s tým ale až v lete. Tiež som začala s pečením vlastného chleba a viac som venovala pozornosť zdravému stravovaniu.