Opatrovateľka

Kapitola 18.

Prvá jazda po ľavej strane cesty I.

Telefonát z agentúry: manažérka mala pre mňa nového klienta – skôr klientov, lebo to bol manželský pár. Opýtala sa, či mám záujem a moja odpoveď bola ako zvyčajne – YES of course! Thank you very much. Áno, samozrejme! Ďakujem veľmi pekne!

O tento manželský pár som sa starala niekedy v prvom roku počas môjho pobytu v Anglicku, nemala som ešte trvalý pobyt, bola som ubytovaná tradične v B&B.

„Zabehla“ som teda do agentúry, keďže som bývala v tom čase vo Weymouth –e. Pozrela som si dokumentáciu. Bolo mi hneď povedané, že vzhľadom na lokalitu a okolnosti, jedna pracovníčka z agentúry ma tam zavezie…Ako dobre, super!

Moja nová klientka sa vracala domov z nemocnice, mala malý operačný zákrok a potrebovala doma 2-týždňovú pomoc na zotavenie…hlavne pomoc s varením a starostlivosťou o domácnosť. Jej manžel bol úplne samostatný, nevyžadoval žiadnu opateru z mojej strany.

A tak sme sadli do auta a obdivovala som krásu vidieka okolo cesty. Dorset je známy svojou malebnosťou– bola to takmer rovnaká cesta ako ku môjmu prvému klientovi do Lyme Regis ale teraz to bolo trochu iné – bola som skúsenejšia a moja “poškvrnená” reputácia z môjho prvého pobytu sa značne vylepšila…

Miesto sa volalo Litton Cheney (čítaj Lyton Čejný). Malinká dedinka – blízko mesta Bridport v grófstve Dorset. Príjemná cesta a záver bol najlepší.

Keď sme zišli z hlavnej cesty tak sme sa ocitli v hlbokej doline pod cestou. Cesta dole bola veľmi strmá a čudovala som sa, že bola priama, žiadne serpentíny na zmiernenie klesania. Samozrejme, nevideli tu sneh ani poľadovicu, rovná cesta dolu kopcom bola OK.

Zaparkovali sme pred domom, kolegyňa zazvonila na dverách a čakáme, čakáme, čakáme a keďže nikto neotváral dvere, tak kolegyňa vraví – prezvoním do agentúry. Chcela, ale bohužiaľ žiadny signál! Skúsim emailom vraví kolegyňa – tiež žiadny signál! A tak sme si sadli na schodíky pred domom a čakali sme…Kolegyňa hovorí, že pani sa vracia z nemocnice dnes a pravdepodobne sa prepustenie z nemocnice predĺžilo…Žiadna zvláštnosť.. čakali sme asi hodinu a už sme chceli vybehnúť tou strmou cestou hore na hlavnú cestu, že či tam bude signál, keď sme zbadali zelené auto približujúce sa k domu. Boli to oni – moji noví klienti. Hurá, dočkali sme sa…

Pani – veľmi príjemná – štíhla – takmer 90-tnička – nevyzerala veru na ten vek, aj keď operáciou a pobytom v nemocnici cítila som jej zraniteľnosť. Jej manžel – podobný typ, bol rád, že už boli konečne doma! Nemýlili sme sa, prepustenie z nemocnice bolo trochu dlhšie ako plánovali..

Moja kolegyňa ma predstavila a už jej nebolo!

Pani – pomenujem ju Doreen (čítak Dorín) a jej manžel William bývali v tomto dome už pár desaťročí – a bol to veľmi pekný dom – mal aj poschodie – kde boli spálne a dve kúpeľne, na prízemí bola jedáleň,  kuchyňa a obývačka. Mali aj veľmi peknú, priestrannú záhradu, ktorá práve bola v plnom kvete. Pani ma previedla po celom dome, vysvetlila mi, čo sa odomňa očakáva.

Čo si veľmi dobre pamätám, bola kúpeľňa, ktorú mi vyhradili a tá ma dosť “vytočila”. Slušná kúpeľňa – umývadlo, vaňa – ale bez sprchy a oddelené kohútiky na studenú a teplú vodu!

Ten typ kúpeľní bol v takmer všetkých starších domoch. “Žiadna sprcha?” Opýtala som sa. Doreen vycítila nervozitu v mojom hlase a povedala, že plánujú namontovať sprchovaciu batériu, ale že kedy to bude, nevie.

Nemala som a nemám rada tento typ kúpeľní – na bežnú hygienu ráno – ako sprchovanie som musela zabudnúť a iba si umyť “vztyčné body” …Ak som chcela mať kúpeľ, alebo sa potrebovala umyť celá, musela som naplniť vaňu a to bol problém – bolo treba šetriť vodou, tak iba asi do 10 cm výšky. Mala som byť u nich iba 2 týždne a tak som si povedala – vydržím aj bez sprchovania.

Tu u týchto milých ľudí som pomáhala s varením a so všetkým ostatným čo bolo treba. Pani bola maliarka – mala aj maliarske štúdio a ukázala mi obrazy, ktoré maľovala – boli to zátišia a predávali sa veľmi dobre hlavne v Dorsete, kde bola dobre známa.

Ukázala mi svoje obrazy – samozrejme nie hneď v prvý deň ale po pár dňoch a boli to pekné obrazy, ktoré by som si úplne bez problémov vedela predstaviť v mojej obývačke. Mala zaujímavý štýl – jej obrazy boli na bielom podklade a v centre bol nejaký abstraktný objekt v jasných – farbách. Jednoduché ale pekné!

Tiež záhradku mali peknú, farebne zladenú a trávnik upravený, vodu na kúpanie pre vtáky, krmidlo pre vtáky, dom pre ježka. Tu som po prvý raz prišla do kontaktu s pestovaním byliniek pre domácnosť na varenie. Majoránku, rozmarín som poznala, ale oregáno, šalviu, taragon a o mnohých iných bylinkách som iba počula, ale som ich nepoznala.

Nevedela som ako ich používať a Doreen mi vysvetlila ako ich pestovať a hlavne ako ich používať pri varení…Čerstve odtrhnuté bylinky úplne na záver varenia tak, aby nestratili farbu a chuť, surové aj do šalátov a sušené bylinky na začiatku varenia.

Táto skúsenosť bola veľmi užitočná pre mňa – premenila ma doslova na “babku zelinárku” po rokoch. Už pár rokov pestujem v mojej malej záhradke všetky bylinky, v lete ich zberám, suším (mám sušičku) a v zime používam na varenie. Dodáva to unikátnu chuť aj obyčajným jedlám. Ale to som odbočila.

Súčasťou mojej pracovnej náplne bolo aj občasné šoférovanie auta. Mali staré Volvo. Keďže Doreen bola vodička v tej malej domácnosti a po operácii jej neodporúčali viesť auto – potrebovali mňa. A tak jedného dňa ma požiadali zaviezť ju do susednej dediny, kde si potrebovala niečo vybaviť. Autobusy tu premávali 2 krát do týždňa, auto bola najrýchlejšia možnosť..

„Môžem si pozrieť a vyskúšať auto?” opýtala som sa. Mala som síce dlhoročné skúsenosti s riadením auta na Slovensku – viac ako 400 000 km ALE toto bola iná situácia!

Tu sa očividne vyžadovalo jazdiť po ľavej strane cesty, volant v aute na pravej strane, preraďovať rýchlosť ľavou rukou a keďže toto bola moja prvá skúsenosť, chcela som si byť absolútne istá, že nás niekde „nevysypem do priekopy”.

Tak som si sadla do auta a vyskúšala som si pár 100 metrov tam a späť. Nebolo na viac času. Ľavá ruka bola síce “neohrabaná”, ale čo som cítila viac ako nevýhodu, bola koordinácia – nohy na pedáloch koordinovať s preraďovaním rýchlostí.

Sadli sme s Doreen do auta a začala ma navigovať. Neznáma, úzka cesta, iba pre jedno auto – každých cca 100 m odstavná plocha – ak sa náhodou 2 autá stretli, jedno (ktoré to malo bližšie) muselo cúvať na toto odstavné miesto. Polia lemovali vysoké živé ploty, nebolo vidieť ani na pole ani prichádzajúce auto. Pred každou zákrutou treba zatrúbiť, aby sme sa nezrazili s protiidúcim autom. Išla som teda veľmi pomaly a získavala som postupne viac a viac istoty.

Malý kopec sa pred nami zrazu objavil a tak som pokračovala v našej respektíve mojej pomalej jazde. Doreen mi hovorí “Môžeš ísť aj týchlejšie” ale ja som sa stále necítila na rýchlejšiu jazdu. Aj keď som trochu pritlačila trochu viac na plyn, stále to bolo pomaly. Keď sme prišli do polovice kopca, auto spomaliľovalo, spomaľovalo, darmo som tlačila na plynový pedál, ten bol už na podlahe ale sme sa skoro nehýbali. VOLVO povedalo DOSŤ! A stáli sme!

Pokračovanie