Opatrovateľka

Kapitola 14.

Hľadanie “hniezda.”

Takmer rok som bola na cestách, kufor v “nepretržitej prevádzke”. Úzkostlivo som kontrolovala stav koliesok a moje nákupy!  Agentúra mala pre mňa dosť klientov – 2 týždne tu, 2 týždne tam, 4 týždne onam…Noví ľudia, nová situácia, nové mesto. Stále som bola plná energie, ALE kdesi hlboko sa začínala hlásiť únava. Finančne sa mi situácia vylepšovala, ale čo s peňazí, keď som nemala kedy si ich užiť a žila som takmer nonstop život niekoho iného…

Dospela som k rozhodnutiu, že je čas si nájsť nejaké ubytovanie – “hniezdo”, útočisko, kde by som si mohla zložiť svoje veci a kde by som sa vracala ako domov.

Keď som začala zvažovať túto možnosť, bola som práve v Southampton-e, kde so sa starala o jednu milú pani, ktorá veľa času trávila v miestom dennom centre a tak som mala dosť času na potulky po meste.

Pozrela som si prístav, kde som mala šťastie vidieť obrovské výletné lode, (chodievali sme tam pravidelne s mojou pani na prechádzku), historickú časť mesta s budovami, ktoré si pamätali ešte kráľa Henricha VII, a hlavne pomník, ktorý bol venovaný všetkým, ktorí zahynuli na lodi Titanic.

Titanic vyplával zo Southamptonu a väčšina zajmestnancov a posádky pochádzala zo Southamptonu. Na niektorých uliciach v každom dome, niekto zahynul. Smutné. Poznala som históriu Titaniku, skôr z takej romantickej stránky, ale tu to bola krutá realita…

Ráno som teda moju pani vyprevadila na autobus a keď som porobila všetko, čo bolo treba, vybrala som sa do mesta. Už som mala vyhliadnutú realitnú kanceláriu, ktorá sa špecializovala aj na prenájmy. Neuspela som. Boli tam viaceré dôvody, ale hlavný bol, že som nemala trvalé bydlisko tu vo Veľkej Británii ale tiež, že som bola SZČO a to menej ako rok. Nebola som pre nich dosť spoľahlivá.

Sklamanie na mojej tvári a neistota, zalomcovala so mnou v tej chvíli! Do kelu! Našťastie dobrí ľudia ešte žijú a pán mi poradil, aby som hľadala podnájom na internete u súkromných prenajímateľov. Dobrá rada to bola sa ukázalo neskôr!

Keďže som nemala laptop ani “smártfón” kde by som si to vyhľadala, tak som sa vybrala do miestnej knižnice. Tu vo Veľkej Británii každé mesto a takmer každá dedina má knižnicu. V knižnici okrem toho, že som si lokálni môžu požičať knihy a CD a DVD mali aj počítače a prístup na internet. Na internete som si vyhľadala veľa ponúk na ubytovanie. To bolo povzbudivé!

Veľa súkromných osôb ponúkalo do prenájmu izbu vo svojom dome, alebo dokonca aj v byte. Je to normálne tu vo Veľkej Británii. Väčšina ľudí, platia hypotéky na svoj dom alebo byt a prenájmom izby získajú príjem, ktorý im uľahčí splácanie. Jednoduché…Je tiež veľa profesionálnych prenajímateľov, ktorí podnikajú v prenajímaní bytov a domov, ale to som vtedy ešte nevedela, až neskôr som sa dozvedela..

Keďže som bola v Southamptone, zdal sa mi to dobrý nápad si nájsť ubytovanie práve tam– veľké mesto, veľa pracovných príležitostí bola moja logika. Videla som aj pár činžiakov, ktoré som pôvodne mala na mysli ako potenciálne na moje ubytovanie. Keď som sa ale opýtala miestnych ľudí, jednoznačne mi tieto činžiaky neodporučili. Veľa kriminality, drogy, špina.

Tak teda kde si nájsť bývanie? V rodinných domoch! Na internete som si našla pár domov, majitelia ktorých ponúkali prenájmy, sadla som na autobus, mapa v ruke a išla som sa pozrieť na moje potenciálne “hniezda”. Výsledok nebol povzbudivý! Ani jedno miesto sa mi nepáčilo, a to som pozerala iba zvonku. Okolie sa mi vôbec nepáčilo a to nakoniec rozhodlo!

Keď som skončila môj pobyt u pani v Southamptone, vrátila som sa do Weymouth-u, ubytovala som sa v jednom BaB. Zmienila som sa o tom, že hľadám ubytovanie a zhodou okolností majitelia mali na poschodí voľný malý bytík. Pozrela som si ho, pozdával sa mi, ALE cena bola privysoká. Vzhľadom k tomu, že by som sa v byte zdržiavala iba pár dní v mesiaci, zdalom sa mi neekonomické platiť 400 BP za sklad mojich vecí – čo by prakticky ten byt vlastne bol.

Moje ubytovanie bola dilema. Znova som išla na internet a tentoraz som si aj ja dala inzerát, že hľadám ubytovanie. Požiadavku som mala maximálne 200 BP mesačne a blízkosť miestnej dopravy, keďže som nemala auto.

Medzičasom som ale nelenila a bola som sa pozrieť v ďalšom dome. Bývalo tam viac nájomníkov ale všade otrasná špina, smeti, kuchyňa plná špinavých riadov, izba tiež nebola “bohviečo”. Nezdalo sa mi toto miesto spoľahlivé na zanechanie mojich vecí a odísť na týždne preč… Nechápala som, bývali tam celkom normálni ľudia a taký binec? Alebo som ja prináročná?

Keď som sa večer vrátila do mojej izby, unavená a znechutená, cinkla mi SMS-ka. Bola to reakcia na môj inzerát na ubytovanie. Hurááá. Konečne sa niečo deje! Pozvánka na obhliadku izby v Soutbourne (čítaj Sausborn) – čo je časť Bournemouth-u, a aj na “pokec” pri kávičke. Super, súhlasila som a dohodli sme sa hneď na druhý deň, že prídem.

Bournemouth som poznala, bola som tam na svojom prvom pobyte pred Vianocami u jednej klientky a bola som mestom očarená. Keď teda ponuka prišla, neváhala som.

Ráno pri raňajkách, som poprosila majiteľov, že ak sa nevrátim do 18:00 večer, aby volali políciu, že idem „naslepo” na obhliadku ubytovania a neviem, čo ma tam čaká. Dala som im adresu, na ktorú som išla.

Ešte predtým, ako som nasadla na vlak, som si išla pozrieť ten inzerát na internete a oblial ma studený pot keď som videla cenu – 350 libier mesačne. Do kelu, to je pridrahé, prečo ma kontaktoval? Veď som tam mala uvedenú maximálnu moju cenu 200 libier. Ale už som to nechcela rušiť, idem sa pozrieť, veď to nemusím akceptovať, myslela som si..

Cesta vlakom netrvala dlho, v Bournemouthe som si zobrala taxík a o 20 minút som vystúpila pred domom. Cesta taxíkom bola príjemná, sledovala som ulice, všade bolo čisto a pekné veľké domy, more a pláž v dohľade.

Zazvonila som a dvere mi otvoril muž, približne v mojom veku, príjemne vyzerajúci, prešedivené vlasy, sympatický.

Keď som vstúpila do domu, milo ma prekvapilo, že tam BOLO čisto a poriadok. Ukázal mi dve izby – jedna bola priestranná s veľkou manželskou posteľou s oknom do ulice ale keď mi povedal cenu, tak to som hneď zamietla. Druhá izba bola menšia,  s oknom do záhrady, slušne vybavená a čistá. A tu som prejavila záujem. Cena bola 350 BP mesačne. Priveľa, ale keď mi pán – predstavil sa ako Graham ponúkol typický anglický čaj, tak som sa uvoľnila a opýtala som sa či je ochotný cenu znížiť?

Vysvetlila som mu, akú prácu robím, že sa v mojej izbe nebudem zdržiavať dlhodobo, čiže nebude tam spotreba elektriny, vody. Bol by ochotný zľaviť? A zľavil – 300 BP. Stále to bolo priveľa, ale už som mala dosť hľadania, mala som dosť “plahočenia sa” s kufrom od klienta ku klientovi a konečne som našla miesto kde sa mi páčilo, a tak som súhlasila! Lepšie za tú cenu nenájdem.

Mám svoje “hniezdo”. Konečne!