Opatrovateľka

Kapitola 13.

Omnia mea mecum porto alebo Všetko čo mám nosím so sebou.

Týždeň mi pomaly ubiehal, vychutnávala som každý deň slobody. Vstala som, kedy som ja chcela vstať. Keď som nechcela vstať, nemusela som, lebo však nikto nebol na mňa odkázaný. Nikomu som nemusela pripravovať raňajky – skôr naopak- raňajky teraz pripravoval niekto iný pre mňa! Bola som ubytovaná v B&B.

Oddychovala som, cítila som, ako som naberala novú energiu ale hlavne som cítila nesmiernu úľavu, že som sa nemusela potupne vracať domov po 6 týždňoch! To bolo veľké plus!

Vačšinou som moje dni trávila na pláži. Leto bolo toho roku mimoriadne teplé tu vo Veľkej Británii a tak sa dalo aj zaplávať v mori. Veľa ľudí sa kúpalo, a tak som si myslela, že aj ja vyskúšam. Odvážila som sa do vody, ale bola studenááááááá. Nevydržala som dlho vo vode a po tom, ako som sa odvážila ponoriť som viac ani neskúšala! Pristudenééééé! Rozmaznaná teplou vodou pri Stredozemnom mori, toto – “bola iná káva”. Nie, ďakujem.

Postupne som spoznávala Weymouth, malé obchodíky, kaviarničky, obchodíky s fosíliami. Zašla som aj na Chesil Beach – čo je niekoľko kilometrov dlhá paralelná pláž popri pobreží. Táto Chesil Beach je rarita – sú to akoby dve pláže popri sebe oddelené pruhom mora – lagúnou. Lagúna má šírku od 2 metrov až do 60 metrov, hĺbku vody až do 4,5 metra. Bola pre mňa príliš jednotvárna štrk, štrk, štrk, voda v pravo, voda vľavo, veľké okrúhle kamene, nedobre sa po nich kráčalo…Vrátila som sa z prechádzky veľmi skoro..

Ďalšia návšteva v agentúre, dostala som podrobnú informáciu o mojom novom klientovi, kontaktné detaily, adresu, a hlavne návod ako sa tam dopraviť.

Tento scenár, sa opakoval za 5 rokov ako som pre túto agentúru pracovala, nespočetne krát. Nerátala som klientov, ale ich bolo dosť. Pracovala som ako “live in carer” – čo znamená žiť a pracovať u jedného klienta niekoľko týždňov až mesiacov. Stretla som sa s kolegyňami, ktoré pracovali/ žili u jedného klienta až 7 (sedem!) rokov. To bol ale extrém…ja som najdlhšie vydržala 6 mesiacov. Väčšinou som bola u klienta od 2 do 4 týždňov. Často som od jedného klienta išlo rovno ku druhému.. Keď som mala dlhšiu prestávku, tak som “zabehla” domov na Slovensko, keď prestávka bola iba pár dní – ubytovala som sa v B&B.

Takto to išlo asi rok. “Všetko čo som mala, som nosila so sebou”– jeden kufor na kolieskach a ruksak na chrbát. Za 5 rokov som zničila 4 kufre – kolieska nevydržali! Raz mi odpadlo koliesko na ceste ku klientovi a ťahala som kufor na jednom – dobrý telocvik to bol, našťastie to nebolo ďaleko – možno pol kilometra..

Takisto som musela som byť opatrná s nákupmi, všetkom sa muselo zmestiť do kufra! Pamätám si, ako som sa márne snažila zavrieť kufor, až som nakoniec musela vyhodiť veci do smetiaka..Učila som sa na vlastných chybách.

Precestovala som za 5 rokov takmer celé južné pobrežie Veľkej Británie. Na východe som sa najďalej dostala do Eastbourn-u, na západe do Exeter –u, Brixham-u a na severe do Maidenhead-u. Nerada som bola vo vnútrozemí, upredňostňovala som pobyty blízko pobrežia. Učaril mi Bournemouth, Swanage, Brixham. Z vnútrozemských miest sa mi najviac páčilo v Salisbury – mala som možnosť navštíviť aj Stonehenge. Spoznávala som krajinu, spoznávala som životný štýl ľudí a vylepšovala moju angličtinu, “za jazdy”.

Zo začiatku moji klienti boli väčšinou ľudia vo vyššom veku, ktorí potrebovali spoločnosť a pomôcť v domácnosti. Nedávali mi klientov, kde sa vyžadovala určitá fyzická sila. Nebola som ja veru “typická opatrovateľka” vzhľadom na môj fyzický vzhľad (príliš štíhla).

Neskôr mi začali dávať aj klientov s ťažšími diagnózami ako skleróza multiplex, Huntingtonova choroba, choroba motorických neurónov, Alzheimer, stavy po mozgovej príhode. Ako bývalá zdravotná sestra, tieto pobyty boli pre mňa prax v reálnom živote. Učili sme sa o týchto chorobách, postihnutiach v škole, ale som nikdy nevidela, ako človek s takouto diagnózou žije svoj život. Obdivovala som vôľu žiť týchto ľudí, ich nesmiernu trpezlivosť a vyrovnanie sa s diagnózou a tiež prispôsobivosť novým situáciám a hlavne nám opatrovateľkám, ktoré sme si u klientov niekedy až príliš často “podávali kľučky”.

Niektorí klienti mali absolútne perfektné technické vybavenie na život, ich dom bol prispôsobený, takže mohli žiť takmer normálny život iba s malou pomocou opatrovateliek.

Učila som sa obsluhovať tieto prístroje a nebolo ich málo – hlavne rôzne zdvíhače a výťahy a komunkačné prístroje..a tiež som šoférovala pre pár klientov – Jaguára s automatickou prevodovkou- to bola pre mňa úplne nová skúsenosť.

Týždne ubiehali a niekedy začiatkom novembra som sa v novinách dočítala, že môj prvý klient zomrel. Bolo mi ho ľúto, ale taký je život, všetci sme tu iba na čas určitý…