Kapitola 11.

Samovyhnanie z raja.

Zase praženica? Nič iné nevieš variť? – Pani manželka ma s nasladlým úsmevom skritizovala. Keď nič iné nie je v chladničke a keď mi poviete na poslednú chvíľu, nemám dostatok času vymyslieť niečo iné. – Zakontrovala som.

Pán spisovateľ sa rozosmial. Moja rýchla odpoveď a výmena názorov s jeho manželkou ho už dlhšiu dobu zabávali. Pozoroval a bavil sa na tom ako napätie medzi nami rástlo.

Od čoho je tá praženica taká ružová, čo si do nej dala? Iba paradajky, vravím, aby som ju trochu spestrila. Pán spisovateľ ochutnal a hovorí, Výborná je. Si dobrá kuchárka, všetko čo si zatiaľ uvarila mi chutilo.

Pani manželka sa usmievala, ale mala som pocit, že s tým komentárom nebola spokojná.

Aby tú pochvalu vyvážila, poriadne ma “zvozila” za čaj. Toto nie je čaj, toto je hnedé mlieko! Urobila som presne, ako ste mi ukázali, vravím.

Čaj pre Angličanov je národný nápoj, každý ho má rád inak, rôznej kvality, s mliekom a teraz POZOR! Dôležité je, či lievate čaj do mlieka alebo mlieko do čaju! Počúvala som raz debatu na “čajovú tému” a bola som prekvapená koľko variantov čaju majú. Ale o tom inokedy.

Bola som nonstop v práci už takmer štvrtý týždeň, iba 2 hodiny denne voľna, narastajúce nároky a kriticizmus pani manželky mi začínali “zatínať do živého”.

Mohla by si umyť okná? Prepáčte, ale to nie je v opatrovateľskom pláne, vravím, opýtam sa manažérky. Zavolala som do agentúry a manažérka mi vraví: Môžeš im urobiť tú láskavosť, ale v žiadnom prípade nelez na rebrík. Keďže tie okná boli dosť vysoké, nakoniec sa umývanie okien nekonalo, lebo by som musela používať rebrík. Nedočiahla som na hornú časť okna aj napriek mojej výške 175 cm.

Môžeš teda umyť aspoň sklo na dverách v kuchyni? Ok, žiadny problém. Môžeš do toho OK dať trošku optimizmu? Pani vyžadovala aj úsmev s OK, a tak som ho nakoniec vyčarila, ale mi to akosi nešlo. Sklo som umyla a na druhý deň hovorí: Toto nie je dobre umyté, pozri na tie čmuhy! Aký prípravok si používala? Iba čo som našla v poličke, vravím. Môžeš ich umyť ešte raz, a nepoužívaj ten prípravok, umy sklo iba s čistou vodou. Spravila som a fungovalo to! Žiadne čmuhy.

“Môžeš ostrihať tento krík?” – bola ďalšia požiadavka. “Môžem, ale ja nie som záhradník, neručím za výsledok.”

Jedno nádherné slnečné popoludnie som sa vracala z mojej dvojhodinovej prestávky. Obidvaja sedeli na terase, a ako som sa približovala, počuli ma prichádzať. Pán spisovateľ rozpoznal moje kroky a povedal moje meno – “Lila prichádza”. Asi to nemal povedať, lebo v ten deň som ich počula ako sa znova hádali. “Pošlem ťa do domova dôchodcov ak sa nespamätáš!” Starý pán sa bránil, ale vzhľadom na následky jeho ochorenia, nebol schopný reagovať promptne. Bolo mi ho ľúto.

Keďže hádky a vyhrážky medzi nimi pokračovali, usúdila som, že musím o tomto uvedomiť manažérku. Napísala som teda email. Z môjho pohľadu sa mi to javilo na hranici psychického týrania.

Odpoveď neprišla, ale manažérka prišla osobne.

Prišla akože skontrolovať “spokojnosť so servisom”. Vychválili ma “do neba” ako sa rýchlo učím a ako sú so mnou spokojní. Neskôr manažérka hovorila aj so mňou a naznačila, že podľa jej názoru je v tejto rodine všetko v poriadku, ale aj tak mám byť na pozore a dať jej vedieť, ak sa situácia zhorší…

Jedného dňa sa pani manželka vracala z nákupu. My s pánom spisovateľom sme sedeli v obyvačke, keď dobehla celá roztrasená a rozrušená: Ja som to vedela, že sa to stane! Zapnite si televízor, bomby vybuchli v Londýne! Zapli sme a už sme ho nevypli. Až do večera sme so zdesením pozerali a počúvali ako sa situácia vyvíjala ako počet mŕtvych pribúdal. Hrozné.

Počúvali sme správy každý deň a každý deň sa nové okolnosti vynárali z hmly.

V Londýne som bola raz, pred pár rokmi a mala som veľký rešpekt ba až strach z tohto metropolitného mesta. Určite sa tam najbližšie nevypravím, myslela som si.

Náš život v trojici plynul ďalej, pani manželka si vždy našla zámienku aby mi „niečo vytkla“. Často si “podala” aj pána spisovateľa tak som ho viac a viac bránila a to som zrejme nemala robiť.

Veľa krát mi po takejto ich výmene názorov povedal: Ďakujem Lila (on ma volal Lila, nevedel si zapamätať moje meno), neviem, ako by som to bez teba tu vydržal.

Jedno popoludnie, keď sme spolu sedeli pod jeho “inšpiračným” stromom an konci záhrady, tak mi povedal viac o sebe. Hovoril o tom, ako mu zomrela jeho prvá manželka a ako ho to poznačilo, že nebol schopný napísať “ani čiarku”, mal pocit, že sa mu celý svet zrútil. Jej smrť prišla iba po týždni ako jej lekári určili diagnózu. Obidvaja boli veľmi silní fajčiari. Smrť jeho manželky ovplyvnila jeho ďalší život – prestal fajčiť a začal sa zdravšie stravovať.

Ako sme sa vracali späť do domu, pomáhala som mu vystúpiť do schodov a vtedy pani manželka na mňa “vystúpila”. Mila, čo robíš? Ty ho robíš viac nesamostatným ako bol keď si prišla! Tvoja práca je podporovať ho v jeho samostatnosti a nie naopak!

Ďalší zásek do živého! Pravda bola ale taká, že mala pravdu.

Keď teraz nad tým rozmýšľam, v tom čase som inštinktívne “robila všetko” pre klienta, trvalo mi to dosť dlho pracovať s klientom tak, aby sa celkove zlepšil a cítil bezpečnejšie a istejšie na vlastných nohách.

Nervozita do mňa vstúpila, ale som sa ovládla. Začínam mať už dosť! Šesť týždňov v kuse v práci. Pani mi viackrát vytkla: Mila čo je s tebou, vyzeráš unavená. Si v poriadku? Nie si chorá?

Jedného dňa som počas mojej prestávky som zabehla do knižnice napísala som email manažérke, že žiadam o výmenu. Každý deň som čakala na odpoveď ale tá neprichádzala. Znova som napísala email a tentoraz mi odpovedala, že čoskoro ma vymenia. Prosím, čím skôr!

Raz v nedeľu ráno som sedela v kuchyni a čakala som kým sa prebudia, aby som začala s rannou hygienou pána spisovateľa. Ako som sedela v kuchyni za stolom a čítala noviny, pani nečakane prišla a pustila sa do mňa: Ty lenivec, nemáš nič iné na robote iba noviny čítať? No a tu som sa už neovládla. Moja trpezlivosť pretiekla, zdvihla som sa a hovorím, ak sa vám moja práca nepáči, tak už aj môžem odísť! Pani sa zasekla, a iba pobavene sa na mňa pozrela a to ma ešte viac “dožralo”! Ja môžem odísť aj hneď! A aj som zašla do mojej izby, zbalila som si veci, pánovi spisovateľovi som dala brožúrku o “zneužívaní zraniteľných ľudí”. Prosil ma, aby som neodchádzala, ale bohužiaľ už som ďalej nemohla.

Ruksak na chrbát a odchod. Videla som pani ako s niekým telefonovala, ale som nad tým neuvažovala.

V autobuse cestou do Weymouth-u som cítila nesmiernú úľavu. Konečne voľná! Šesť týždňov non-stop v práci a aj keď s “výhľadom do raja” a výborné pracovné podmienky – bolo toho priveľa na mňa. Super klient, nemohla som si lepšieho na začiatok priať ale moja neskúsenosť v tejto práci a moja povaha ma “premohli.”

Keď som vystúpila z autobusu vo Weymouth-e, zazvonil mi telefón. Predstavila sa službukonajúca manžérka s agentúry. Opýtala sa ma prísnym hlasom: Odišla si od klienta predčasne, bez výmeny, bez odovzdania služby ďalšej opatrovateľke? Áno, bola moja odpoveď. SI PREPUSTENÁ!