Kapitola 10.

Ticho pred búrkou.

Dni sa pomaly míňali a všetci sme si, hlavne ja,  zvykali na rutinu. Moji klienti si zvykali na novú tvár a na novú osobu. Ráno som pomáhala môjmu klientovi s rannou hygienou, potom raňajky, potom “čo bolo treba”. Normálny život ako v každej domácnosti.

Leto sa ukazovalo celkom pekné a slnečné, moje dve hodiny prestávky som využívala na oboznamovanie sa s Lyme Regis a okolím. Na pláž bolo iba 5 minút pešej chôdze a tak keď ma omrzelo túlať sa po meste, posedela som si na pláži a “zbierala bronz”.

Pani mi veľmi nedovolila variť, povedala, že túto povinnosť si nechá pre seba a tak som pomáhala s prípravou a učila som sa ako používať čerstvé aj sušené bylinky pri varení. Pani pestovala rôzne bylinky ako materinu dúšku, šalviu a bazalku pod oknami kuchyne a to ma veľmi zaujímalo. . Môj záujem sa rokmi “rozrástol” a pestujem celý sortiment byliniek v mojej záhradke, mám aj sušičku a tak mám o bylinky postarané aj v zime

Keďže pán mal zdravotné problémy, museli kompletne zmeniť stravovavie a diétu a orientovali sa viac na taliansku kuchyňu. Veľa šalátov, olivový olej, ryby cestoviny a bylinky. Vyhovovalo mi to, ale mi to nestačilo, bola som viac hladná ako sýta.

Starý pán si ma obľúbil, veľa sme sa rozprávali, a občas som ho “vytočila” s mojou angličtinou, stále som mala problém vysloviť jeho meno. Oslovovala som ho totiž pán XY. Nevedela som si zvyknúť osloviť ho krstným menom. Začali si ma doberať, hlavne pani manželka mala dobrú zábavu s mojou výslovnosťou..

Vo Veľkej Británii je zvyk oslovovať ľudí aj vo vysokom veku krstným menom. Pre mňa to bola v tom čase novinka a problém. Aj teraz mám ten problém, ale naučila som sa ho riešiť. Keď navštívim klienta po prvý raz, rovno sa opýtam, ako si praje, aby som ho/ju oslovovala. A funguje to. Všetci doteraz povedali aby som ich oslovovala krstným menom!

V dome okrem nás troch bývala aj mačka, ktorá si obidvoch a potom aj mňa “adoptovala”. Táto mačka bola ozajstný poľovník. Keď som okolo polnoci ju počula “ohlásiť” sa – “Ahojte som doma!”, vedela som, že ráno sa musím dobre poobzerať. A vždy som niečo našla – myš, vtáka a raz aj krtka! Nuž pridávala mi na práci táto malá potvorka. Naložila som “obeť ” na lopatku a pochovala v “divočine” na konci zákrady.

Rána boli veľmi pekné, naboso som sa poprechádzala po trávniku, rosa ma osviežila, poliala som kvety, pokochala som sa výhľadom a dala som si raňajky predtým, ako som išla pomôcť s rannou hygienou. Neboli ranostaji a tak rána boli veľmi príjemné bez stresu.

Po dvoch týždňoch práce som mala dostať moju prvú výplatu a tak som sa tešila, konečne si budem môcť kúpiť nejaké ovocie alebo čokoládu. Mojich požičaných 20 libier sa stenčilo na pár pencí a bol najvyšší čas na prísun finacií.

Bankomat som už dávno vedela, kde je, a tak som si išla vybrať peniažky v deň výplaty ako “na hotovo”. Nič. Druhý deň – nič. Zabudli na mňa? Dúfam, že zajtra tam už budem niečo mať. Prečo to tak dlho trvá? Prázdna peňaženka ma donútila zavolať do agentúry. Vraj zle zadali číslo môjho bankového účtu. Peniaze sa im vrátili! Ale že to už vraj skorigovali a zajtra budú peniaze na mojom účte. A boli! Konečne! Hneď som sa cítila slobodnejšie, konečne som si mohla kúpiť čerešne, okolo ktorých som už obchádzala pár dní a “tiekli mi na ne slinky.” A hneď som si ich aj vychutnala! Aké len boli výborné!!!

So záhradou im chodil pomáhať jeden mladý muž, ktorý sa živil ako “fossil hunter” – hľadač fosílií. Že vraj našiel pár pekných prehistorických fosílií, ktoré predal miestnemu obchodíku s fosíliami. Bola som sa tam pozrieť počas mojej dvojhodinovej prestávka a mali pekný výber. Pre turistov to bol pekný suvenír z dovolenky, pre mňa to bolo pridrahé. Tento mladík nás občas zásoboval aj čerstvo ulovenými rybami a raz nám priniesol čerstvo ulovené makrely.

Okrem kapra som predtým žiadnu čersto ulovenú rybu nejedla a ani som nemala skúsenosti ako ju pripraviť. A tu som dostala môj “prvý kurz” ako pripraviť rybu s čerstvou materinou dúškou, morskou soľou, na pekáč a iba 20 minút v rúre. Bude to stačiť? Opýtala som sa. A stačilo. Bola to najlepšia ryba akú som kedy jedla! Neskôr na základe tejto skúsenosti som si kúpila mrazenú makrelu a to sklamanie, čo som zažila. Vyhodila som ju nedalo sa to jesť!

Lyme Regis a jeho hlavnú ulicu som čoskoro poznala naspamäť, lokalizovala som knižnicu- dôležité. Počítače tam mali a tak som mala prístup na internet a na email. Bol veľký záujem a tak som sa musela objednávať.

Po mojich potulkách som fotografovala, fotky som dala vyvolať a poslala som domov. Fotografie, ktoré tu zverejňujem som nemala vtedy uložené na CD a tak som ich musela oskanovať, ale aj tak vyzerajú OK.

Zdroj fotografií: opatrovateľka