Kapitola 3.
Cesta.
Idem do Veľkej Británie robiť opatrovateľku. Rozhodnuté, letenka kúpená – milé prekvapenie bola cena a tiež rada od predajcu, že nemusím kupovať spiatočnú letenku. Fajn. Zoznam úkonov pred odchodom „odškrtaný“, všetko je pripravené na moje vycestovanie.
Znova a znova som si čítala inštrukcie na cestu do Weymouth-u z letiska: Po prílete na letisko Stanstead, zakúpte lístok na National Express autobus do Weymouth-u, dva krát prestúpte – prvý krát na stanici Viktória v Londýne, druhý krát v Bournemouth-e. Vo Weymouth-e vás bude čakať pracovníčka agentúry, ktorá vás ubytuje v hoteli a dá vám podrobné inštrukcie ako sa dostať do agentúry na prvý deň tréningu.
Weymouth, Bournemouth – tieto miesta mi boli absolútne neznáme, znova a znova som si cestu pozerala na mape aby som mala predstavu „kdeže to idem?“
Príjemné zistenie bolo, že obidve mestečká sú na pobreží a hlavne teda budem pri mori. Vygúglila som si viac informácií, pozrela fotografie a tešila som sa na odlet.
Deň „D“ prišiel veľmi rýchlo, takmer som nestíhala…Ešte vybrať nejaké peniažky z banky, lebo môj budúci zamestnávateľ ma upozornil, aby som si priniesla minimálne 300 Britských libier na začiatok, keďže musím niekde bývať a stravovať sa predtým, ako ma umiestnia do rodiny, čo môže trvať aj niekoľko dní až týždňov.!
Let bol v poriadku, vcelku príjemný aj napriek tomu, že bol na palube „nízkonákladovej leteckej spoločnosti“. Dve hodinky prešli super rýchlo a už sme boli na letisku. Čľup. Práve som skočila „do neznámej vody“…
Prešla som pasovou kontrolou bez problémov, vyzdvihla kufor a teraz: Kde je tá National Express predajňa lístkov? Nebolo ani toto tažké nájsť, dlhý rad ľudí rozličného veku sa vlnil pred pultom pod obrovským nápisom National Express.
Poslušne som sa postavila do radu a keď som sa dostala k pultu vypýtala som si: Jeden jednocestný lístok do Bournemouth-u, prosím. Mladé žieńa za pultom sa na mňa pobavene pozrelo a opýtala sa? Kde? Sorry? Ešte raz som jej zopakovala Bournemouth (vyslovila som to Bórnemaus)…a jej ďalší nechápavý pohľad a nepokojné „zašumenie“ ćakajúcich za mňou ma momentálne inšpirovali ku hláskovaniu. V hláskovaní som bola vždy veľmi dobrá a to že po pár hlások vedela, kde je môj cieľ cesty, ma o tom utvrdil.
Bournemouth – s výslovnosťou tohto mesta som mala problém dosť dlho, trvalo mi to pár rokov to vysloviť tak, že druhá strana nedostala záchvat smiechu a rozumela o čom hovorím. Správne to znie asi ako„Bómus“.
Keď som zaplatila a opýtala som sa, kde autobus stojí – dala mi nejaké ústne inštrukcie ale pravdupovediac viac ako čo mi povedala som pochopila jej gestikuláciu a nasmerovanie rukou.
Fíha, asi budem mať problém s mojou angličtinou, prebleslo mi hlavou. Vždy som si namýšľala aká je moja angličtina slušná. Pravda je ale taká, že som iba raz prišla do kontaktu s osobou, pre ktorú angličtina bola materinský jazyk (okrem telefonického pohovoru), vždy to boli cudzinci, pre ktorých angličtina bola tiež cudzí jazyk tak ako pre mňa, takže to bolo ľahšie. No a teraz, keď všade okolo boli angličania som začínala zisťovať, že mám problém rozumieť! Čľup a glg!
V materiskom jazyku každý hovorí rýchlejšie a pre cudzinca zachytiť všetko, čo je povedané, potom preložiť v hlave do vlastného jazyka je zo začiatku ťažké. A táto „ťažkosť“ ma prenasledovala dosť dlho a hlavne ak to nebola čistá, ja to nazývam „BBC Angličtina“. Ak tam bol primiešaný nejaký lokálny prízvuk (rozumej nárečie), mala som problém!
Hneď ako som sa dostavila ku „môjmu“ autobusu, vodič nakladal kufre do batožinového priestoru a niečo sa ma opýtal. A môžete hádať čo som mu rozumela: Drevenú figu!
Jeho otázka mi doslova „prepršala“ okolo uší a nič sa akosi nezastavilo v hlave v prekladateľskom centre! Z hlboka som sa nadýchla a slušne som sa opýtala. Prosím? Zopakoval otázku a na druhý pokus to bolo lepšie. Áno, chcem mať kufor v odkladacom priestore.
Nasadla som do autobusu, žiadna tlačenica, každý mal svoje miesto, nikto nestál. Pohoda. Asi po hodine aj pol sme sa dopravili do Londýna na stanicu Viktória. Môj prvý dojem nebol veľmi dobrý, prievan, nie veľmi čisto a všade veľa ľudí a hlavne holuby. Keď som ši našla „svoje“ nástupné miesto, všimla som si mladé dievča s obrovským kufrom. Niečo mi na nej bolo sympatické. A pomyslela som si: „Ako dobre, že obdobie cestovania s obrovským kufrom už mám za sebou, ale vidím, že ľudia opakujú rovnaké chyby.“ Hmmm.
Nastúpili sme obidve do rovnakého autobusu a ďalšie 2 hodiny sme sa viezli do Bournemouth-u. Vystúpila som v Bournemouth-e, mladá dievčina tiež. Mala som hodinu prestávku na spoj do Weymouth-u. Pamatám si, že ani autobusová stanica v Bournemouth-e mi nepripadala veľmi pohostinná a vôbec nie útulná, ale prežila som.
A čuduj sa, dievčina nastúpila do rovnakého autobusu a tiež vystúpila vo Weymouth-e.
Skrátim to tu: dievčina bola českej národnosti, ktorá tiež prišla pracovať ako opatrovateľka do rovnakej agentúry.
Celá debata | RSS tejto debaty