Kapitola 2.

Pred odchodom.

Keď som si vyjasnila v hlave: „Akúže to prácu idem robiť do Anglicka?“ Nasledoval ďalsí stupeň – obhájiť moje rozhodnutie pred rodinou a priateľmi.

„Nenacestovala si sa dosť? Kedy sa už konečne usadíš! Vydaj sa! Kde sa zase chceš motať?“

Reakcia doma teda nebola veľmi pozitívna, ale život je už taký. Vypočula som si, veľmi som neodporovala, nemalo to význam. Počula som to už viackrát…

Moja najlepšia kamarátka bola trochu milšia: „Ty si taká dobrodružka v sukni!“ Vysvetlila mi, že ak si chcem vylepšiť moju angličtinu, tak by som si mala dať pozor na oblasť do ktorej vycestujem, aby som sa naučila dobrú angličtinu a nie nejakú s veľmi silným prízvukom. Dobrá rada to bola! Dali sme si vínko, predebatovali situáciu, zasmiali sa a život išiel ďalej.

Na internete som mala už dobre naštudované o práci opatrovateľky vo Veľkej Británii. Našla som viac druhov opatrovateľskej práce. Zo začiatku sa mi najviac pozdávalo pracovať v nejakom domove dôchodcov. Najviac sa mi na tom páčilo, že pre začiatok poskytovali aj ubytovanie, čo by vyriešilo neistotu prvých pár týždňov.

Ďalší typ opatrovateľstva bol hodinová opatrovateľská služba. Opatrovateľka musí mať vlastné auto, cestuje ku klientom a poskytuje opatrovateľské služby. Toto som tiež zamietla ako nevhodné. Vysoké náklady, hlavne na začiatku, plus neistota s ubytovaním. A pravdupovediac, napriek tomu, že som sa považovala za skúsenú vodičku, netrúfala som si jazdiť po ľavej strane cesty, v neznámej krajine, radiť rýchlosti ľavou rukou a v takej hustej premávke! Zamietnuté!

Posledná možnosť bolo opatrovanie u klienta doma, takzvané „live in care“. V podstate to znamená, bývať u klienta doma, starať sa klienta a aj o jeho alebo jej domácnosť. Strava a ubytovanie sú poskytovaná klientom zadarmo.

Nevýhodou bolo iba dve hodiny denne voľna. To znamená byť v práci nepretržite. Nevypnúť ani v noci, byť stále na pozore.. Finančne sa mi to ale zdalo veľmi výhodné, až do 600 britských libier týždenne, v závislosti od náročnosti práce. V tom čase 1 britská libra mala hodnotu 50 SK. Nepotrebovala som na túto matematiku kalkulačku! Jasné mi bolo, že je to výborne zaplatené (vzhľadom na slovenské pomery), riešilo to moje ubytovanie aj stravovanie, čo viac som mohla chcieť?

Teraz, ďalšia vec, kto mi túto prácu sprostredkuje? Kde nájdem nejakú agentúru? Videla som v Bratislave pár agentúr, ktoré poskytovali sprostredkovanie práce v zahraničí, ale sa mi zdali pridrahé. A hlavne, keď som sa dočítala na anglickom webe, že za sprostredkovanie práce v UK by som nemala platiť? Zaujímavé.

Tak som sa vydala neznámou, (rozumej), internetovou cestou, spoliehajúc sa, že tam na internete sú aj dobrí ľudia, nie iba takí, ktorí ma chcú oklamať.

Po mnohých hodinách „brázdenia“ na internete som našla webovú stránku, ktorá spostredkovala prácu vo Veľkej Británii. Napísala som email, predstavila som sa, odoslala a čakala. Nečakala som dlho. O pár dní mi prišla odpoveď s tým, že predtým, ako mi čokoľvek sprostredkujú, by sa radi so mnou porozprávali telefonicky. OK. Dohodli sme si čas, pohodlne som sa usadila na mojej sedačke a telefón zazvonil.

Príjemný mužský hlas na druhej strane, s angličtinou, ktorej som bez problémov rozumela, ma „vyspovedal“, ale tiež aj vysvetlil, čo robí on a akú prácu sprostredkúva a čo sa o odomňa očakáva. Tiež potvrdil, že za sprostredkovanie tejto práce nemusím platiť žiadny poplatok. Keďže som bola schopná komunikovať s ním bez nejakých väčších zádrhelov, odpovedala som na všetky otázky zrejme tak ako sa očakávalo, uzavrel náš rozhovor s tým, že firma, ktorej ma odporučí, ma bude v dohľadnom čase kontaktovať.

A ma aj kontaktovali. Poslali mi pár formulárov na vyplnenie, ktoré som vyplnila a znova som čakala. Odpoveď prišla takmer obratom, zrejme som prešla ďalším stupňom náboru a požadovali odomňa ďalšie potvrdenia – o zdravotnom stave, fotografiu atď. Všetko som odoslala a potom to prišlo – pozvánka na vstupné školenie do Weymouth – u. Kde? Na mape som si mesto vyhľadala a potešila som sa – južné pobrežie Anglicka! Budem pri mori! Viacej so nepotrebovala vedieť.

Moje túlavé topánky sa dočkali. Oprášené, vyleštené a pripravené na cestu.

Dátum školenia bol určený na 26. 5. 2005. Už iba kúpiť letenku, zbaliť kufor a hurá do Anglicka!