Kapitola 15.
Moje prvé trvalé bydlisko v UK.
Konečne mám svoju izbičku, útulnú, slušne vybavenú. Potriasli sme si s Grahamom ruky, dala som zálohu ako vyžadoval, privolal mi taxík a už ma nebolo…Cestou v taxíku na stanicu som preberala ešte raz všetko v mysli, ale jediné čo som cítila bola úľava! Konečne mám “kde hlavu skloniť”…
Na druhý deň som zbalila kufor, ruksak a zopakovala celú cestu ešte raz! Po príchode som si zložila svoje veci vo SVOJEJ IZBE, Graham mi dal podrobnejšie inštrukcie, čo môžem používať v dome a ako si praje aby veci boli odložené – hlavne v kuchyni. Nevadilo mi to, lebo ja sama som mala rada poriadok.
Keďže som mala ešte pár dní pred tým ako som sa mala vypraviť ku môjmu ďalšiemu klientovi, rozhodla som to využiť na oboznámenie sa s okolím.
Obhliadku okolia som praktizovala pravidelne, spájala som to s telocvikom – robila som “power walking” – čiže rýchlu chôdzu. Keď som bola u klienta, zvyčajne som na to využívala dve hodiny voľna, čo mi klient bol povinný dať denne. Vylepšilo mi to orientáciu v mieste kde som práve bola, zistila som si kde aké obchody boli, kde knižnica, poznačila som si otváracie hodiny atď atď., oddýchla som si. Moje prechádzky boli viacúčelové. Obyčajne som si pri návrate urobila aj nákup a tak som “kráčala” aj so zaťažením posledný, niekedy aj kilometer…Tento spôsob ma udržiaval v dobrom zdraví aj naladení…
Tak isto som teda začala aj v mieste môjho trvalého bydliska. Graham, kde je najbližšia autobusová zastávka? Kde si kúpim lístok na autobus? Kde je knižnica? Majú tam počítače a prístup na internet? Ako je to ďaleko k moru, na pláž? Zasypala som ho otázkami…
Knižnica nie je veľmi ďaleko, asi 10 minút pešej chôdze. Neviem, kde si kúpiš lístok na autobus, nikdy som autobusom necestoval! A k moru to tiež nie je ďaleko – možno 15-20 minút chôdze.…a najbližšia zastávka autobusová by mala byť tiež niekde blízko, ale neviem, kde presne. Graham ako som sa neskôr dozvedela, býval na tejto adrese už viac rokov, ale keďže miestnu dopravu nepoužíval, mal vlastné auto – ako skoro každý tu vo Veľkej Británii, tak nepotreboval za potrebné tieto informácie vedieť.
Moja situácia bola iná, bola som odkázaná na verejnú dopravu a už som bola zbehlá v tom, ako a kde získať informácie a ako sa kde dopraviť.
Ďakujem, povedala som a vybehla som z domu. Knižnicu som našla, tiež autobusové zastávky po ceste sa nejaké vynorili…V knižnici som si pozrela mapu mesta a hneď som sa zorientovala kde boli pláže a ktorým smerom je to do centra. Urobila som si môj prvý výlet do Bournemouth –u a bola som rada, že som sa rozhodla pre Bournemouth.
U Grahama som bývala tri aj pol roka, vo vedľajšej veľkej izbe sa vystriedalo niekoľko nájomníkov, iba ja som bola „stálica“.
Vracala so sa od mojich klientov do mojej izby, bol to príjemný pocit, mať svoje miesto iba pre seba.
Fotografie zdroj: opatrovateľka