Výhľad z terasy
Prvý deň u môjho prvého klienta bol náročný ale vcelku príjemný. Moja izbička sa mi páčila, a kúpeľňa bola luxusná v porovnaní s tým, čo sme mali v ubytovni.
Domáca pani ma s hrdosťou previedla po celom dome, v každej miestnosti boli obrovské množstvá kníh. Jedna miestnosť bola vyhradená iba na preklady do cudzích jazykov.
Všade rôzne artefakty z rôznych kútov sveta, porcelán atď. Pani mi hneď povedala, že nemám dovolené utierať prach, lebo nechce aby som niečo rozbila. To ma vcelku nezarmútilo, fajn.
Tiež mi ukázalo pracovňu kde pán spisovateľ písal – zaujímavá miestnosť to bola, police s obrovským množstvom kníh, beletrie, slovníky rôzneho druhu a hlavne veľký písací stôl. Pani mi povedala, že je to už dosť dávno, čo jej manžel niečo napísal, zlé zdravie mu to neumožňovalo.
Nádherný výhľad bol z tejto miestnosti na záhradu a na more. Záhrada bola pekne upravená, zvažovala sa k moru a končila “totálnou divočinou”. Neskôr som videla aj nejaké lane a líšky ktoré v tej divočine našli svoj domov.
Bolo pekné slnečné popoludnie, modrá obloha, zeleň, v diaľke more a hukot vĺn. “Krása – ako výhľad do raja.”
Výhľad z terasy
Moja práca opatrovateľky u tohto klienta bola zameraná hlavne na pomoc a asistovanie pánovi spisovateľovi, ale tiež som mala mať na starosti aj varenie – kuchyňu a tak ma pani zaviedla späť do kuchyne – labyrint bol tento dom…trvalo mi pár dní nájsť všetko, čo som potrebovala, vždy som skončila niekde, kde som nechcela byť..
V kuchyni mi gazdiná ukázala ako všetko funguje, moju pozornosť upútal veľký sporák, ktorý slúžil aj ako varič, pečiaca rúra a výhrevné teleso (AGA Cooker). Gazdiná mi medzi rečou povedala, že bývala a bola zamestnaná spolu aj s jej manželom v tejto rodine viac ako 10 rokov. Odchádzali, lepšie povedané boli prepustení, lebo finančná situácia sa v rodine zmenila a pán spisovateľ musel znižovať náklady na domácnosť keďže aj jeho príjem sa znížil…Odchádzali o týždeň a tak som mala relatívne dosť času na prispôsobenie sa…
Rada varím a už vtedy som experimentovala v kuchyni, skúšala nové recepty a tak mi nerobilo problém sa učiť “anglickú kuchyňu”. My opatrovateľky z “východného bloku” máme výhodu – vieme variť.
Domáce opatrovateľky strácajú túto schopnosť, lebo ponuka hotových jedál je lákavá a je to také ľahké iba dať do mikrovlnky a zohriať. A tak strácajú túto dôležitú schopnosť a je to s varením horšie.
Spoločnú večeru sme mali – cítila som sa ako rovnocenný člen domácnosti. Opatrovateľka je členom rodiny a ich prístup ku mne to potvrdzoval. Vážila som si to.
Po večeri ma pani domáca prepustila s tým, že ona sa o svojho muža tento večer postará, že musím byť unavená po celom dni a aj mi povedala, že vyzerám unaveno. Vysvetlila mi, kedy a čo odomňa očakáva nasledujúce ráno a konečne som mohla ísť do svojej izby.
Dni prebiehali pomerne dobre, navzájom sme sa spoznávali, pýtali sa ma na rôzne veci o Slovensku a ja som tiež bola zvedavá hlavne na tvorbu pána spisovateľa. A keďže som nevedela nič o jeho tvorbe, odporučili mi niektoré jeho knihy prečítať, niečo bol aj sfilmované a tak mi požičali video-kazety a pozrela som si filmy na videu.
Keďže sa odomňa očakávalo občas aj šoférovať, mali sme spoločný “mini tréning” . Všetci štyria (teraz hovorím pán spisovateľ s manželkou, šofér a ja) sme išli na parkovisko a tam som si skúšala radenie ľavou rukou a jazdenie po ľavej strane. Potom iba ja s pánom spisovateľom sme si dali pár kolečiek okolo parkoviska a tréning bol ukončený. Jazdiť po ľavej strane bolo OK, ale radenie ľavou rukou bolo horšie. Som praváčka a moja ľavá ruka je skutočne ľavá!
Týždeň sa minul ako voda, gazdiná aj s manželom sa rozlúčili, naložili sa do auta a už ich nebolo!
Realita začína – dve ženy v chalupe….
Záhrada
Zdroj fotografií: opatrovateľka