Moja izbička
Stretnutie s kolegyňou opatrovateľkou ktorá ma mala odprevadiť k môjmu novému klientovi v Lyme Regis bolo dohodnuté, stretli sme sa na autobusovej zastávke vo Weymouth-e. Nemali sme problém sa rozpoznať: ona s ruksakom a ja s ruksakom a kufrom. Typicky vyzerajúce opatrovateľky na cestách.
Predstavili sme sa, nasadli do autobusu a moje prvé dobrodružstvo sa začalo……
Ako nám cesta ubiehala, dozvedala som sa nové informácie o pánovi spisovateľovi. Tiež som sa dozvedela, že ona odchádza a že ja som výmena. Neskôr som sa dozvedela, že bola pre túto rodinu príliš religiózna, chcela mať voľno v nedeľu aby mohla ísť na bohoslužby a to sa im nepáčilo. A tak ju vymenili. Milá mladá žena to bola, oveľa mladšia ako ja a iba na skok zo Slovenska – Poľka.
Na túto autobusovú cestu si veľmi dobre pamatám, lebo napriek tomu, že cesta bola viac ako 2 hodiny aj s prestávkami, výhľady boli absolútne úžasné a ubehla veľmi rýchlo.
Vždy som mala morské pobrežie spojené s palmami a tu zrazu kopcovitý terén – skoro ako na Slovensku, všade nádherná zelená (skutočne zelená) zeleň, pasúce sa ovce a modré more na obzore. Nádhera!
Moje pocity sa začali meniť a narastala vo mne vnútorná nervozita ako sme sa približovali k cieľu našej cesty. Napriek tomu, že ma moja kolegyňa ukľudňovala, cítila som napätie…Budem sa im páčiť? Alebo ma tiež pošlú po čase preč?
Lyme Regis – malé mestečko, turistické stredisko na južnom pobreží, centrum Jurského pobrežia (Jurassic Coast). Turisti sa tu zbiehajú z celého sveta a dúfajú že nájdu nejakú fosíliu. Nevedela som to vtedy ale postupne som sa učila…
Vystúpili sme z autobusu a keďže zastávka bola v centre mesta a môj klient býval na kopci na konci hlavnej ulice, ťahala som môj kufor hore kopcom asi 200 metrov– nebolo to na taxík, … Pachtili sme sa hore, ja som naberala dych pred každým druhým výkladom, ale som to zvládla! Konečne na mieste!
Príjemné prekvapenie v podobe starobylého domu, skoro by som ho porovnala k malému kaštieľu. Teraz viem, že je to “vidiecky dom s ochranou druhého stupňa” – niečo ako národná kultúrna pamiatka.
Zazvonili sme a nemuseli sme dlho čakať, očakávali nás. Otvorila nám pani v mojom veku – bola to gazdiná (housekeeper). Môj prvý dojem bol dobrý – obrovská hala, veľa kníh, rôzne artefakty, drevená podlaha, dýchalo to všade “osobnosťou”. Asi sa mi tu bude páčiť myslela som si ale srdce mi aj tak búšilo až niekde v krku.
Zložili sme si (teda hlavne ja) batožinu v hale a gazdiná ma zaviedla na terasu. Išli sme cez kuchyňu, ktorá bola tiež veľká a priestranná. Pán spisovateľ aj s pani manželkou boli na terase. Bol pekný slnečný deň a tak nečudo.
Privítali ma, podali mi ruky a ja som sa chcela pochlapiť s mojou angličtinou a z tej nervozity som TOTÁLNE skomolila jeho meno! Trapas na N-tú!!! Doteraz si pamätám výraz na jeho tvári. Neskôr, keď som sa tam “usadila” mi povedal, že “jeho pýcha” utrpela vážne zranenie. Domnieval sa totiž, že je svetoznámy spisovateľ a uvedomil si, že to asi tak nie je.
Po pár minútach ma jeho pani manželka vyzvala do kuchyne a začala ma “spovedať”. Tak som jej povedala môj príbeh. Musela som vysvetliť kde je Slovensko, nevedela kde to je, ale trochu sa jej to vybavilo, keď som spomenula Čekoslovakiu. Trochu mi pozdvihla sebavedomie, lebo bola milo prekvapená mojou angličtinou. Vyzeralo to tak, že som prešla ďalším stupňom previerky.
Gazdiná ma zaviedla do mojej izby, ktorá bola už pripravená, moja kolegyňa Poľka mala už pobalené a tak som sa tam mohla zložiť. Rozlúčila sa so mňou, vymenili sme si telefónne čísla, popriala mi dobrý pobyt a už jej nebolo…
Môj prvý pobyt začal…
Moja izbička