V domove dôchodcov sme mali 2 dni povinnej praxe a tie dva dni mi stačili na to, aby som si ujasnila, že tento spôsob práce by mi nevyhovoval. Hromadná starostlivosť o ľudí nikdy nebude na takej úrovni, ako sa dá dosiahnuť starostlivosťou 1:1, t. j. na jedného klienta jeden opatrovateľ.
Počet opatrovateľov na počet klientov v takýchto zariadeniach je nízky, je priveľa povinností a práce na jedného opatrovateľa čo spôsobuje veľkú fluktuáciu. Za tie roky ktoré som tu v UK som bola v štyroch takýchto zariadeniach, ( v 2 štátnych ako návšteva), a dva boli súkromné. Jeden súkromný bol absolútne perfekný, druhý – ten kde som praxovala bol najhorší. Pekne vybavený, vymanikúrované trávniky, kvety všade ale klienti boli zanedbaní a nepríjemný zápach to potvrdzoval.
Keď sme podávali raňajky a keď už tretí raz išlo to isté CD-čko tak som sa opýtala, že prečo im nezapnú trebárs rádio, odpoveď bola, že ich nechcú znepokojovať situáciou mimo domova. Podľa môjho názoru ich takto kompletne odrezali od vonkajšieho sveta a rozhodne to neprispievalo k ich duševnému zdraviu a ani môjmu….
Moja mladá česká kamarátka mala telefonát v tento deň z agentúry, že majú pre ňu klientku. Tak si zbalila svoj veľký kufor večer a na druhý sme sa rozlúčili a zaviezli ju na “miesto činu”.
Ja som tiež mala “novinku”, ktorá mi vyrazila dych a síce, že “nejaká dobrá duša” si vylepšila finančnú sitáciu mojimi zvyšnými 250 librami! Keď som to zistila, zalial ma studený pot! Neveriaco a v PANIKE so prehľadala peňaženku, kabelku a vybavovala som si, KEDY som peňaženku nechala bez dozoru. Bolo to v tom domove dôchodcov, miestnosť bola síce zamknutá, ale aj tak…A druhé miesto bolo na izbe, keď som bola mimo izby, v kúpeľni. Mimo týchto dvoch situácii, kabelku a s ňou a penaženku som mala stále pod dohľadom.
Ešte som tu ani poriadne nezačala a už takáto SMOLA! Pomoooooc topím sa! Bez peňazí sa nikde nedostanem. Mala som síce svoju slovenskú bankovú kartu ale aj tak, 250 libier bolo priveľa stratiť len tak!
Po krátkej úvahe som zavolala do agentúry a povedala som čo sa mi stalo. Neboli veľmi nápomocní – čo by mali robiť? Ak by aj zavolali políciu a začalo by sa vyšetrovanie čo by sa s tým dokázalo? Odporučili mi ísť do domova dôchodcov a porozprávať sa s manažérkou a hneď som tam aj išla.
Manažérka bola veľmi razantná osoba, už vedela, čo sa mi stalo, vypočula si ešte raz moju verziu, vyjadrila svoju ľútosť ale to bol všetko. Takmer všetko – požičala mi 20 libier, aby som nehladovala! Dobrí ľudia ešte žijú!
Vyzbrojená tými 20 librami a trochu skľudnená som sa vracala do ubytovne, zastavila som sa na pláži. Zmrzlinu by som si dala, ale som si povedala NIE, musím šetriť. Môj telefón zazvonil a táto moja mizerná situácia sa začala meniť: Majú pre mňa klienta! Huuurááá. Mám zbehnúť do agentúry, aby ma poinformovali a zajtra cestujem!
V agentúre mi manažérka hovorí, že majú pre mňa klienta, že je to vraj spisovateľ…Fíha! Povedala mi aj meno – so zahanbením som musela povedať, že som o ňom nepočula. Klient nebýval sám, ale aj so svojou manželkou a opatrovateľka jej mala pomáhať v starostlivosti o jej manžela, ktorý prekonal mozgovú príhodu. Miesto, kde bývali sa volalo Lyme Regis. Ako? Nikdy som o ňom nepočula. Na druhý deň ma mala vyzdvihnúť iná kolegyňa opatrovateľka na autobusovej zastávke a spolu sme tam mali cestovať autobusom.
Môj deň sa začal mizérou a večer končil spokojnosťou a nádejou. Teším sa na môjho prvého klienta!
Večer som hovorila aj s mojou českou kolegyňou, plakala do telefónu. Cítila sa absolútne opustená a bezmocná. Jej klientka bola dlhodobo – ležiaca, vyžadovala používanie špeciálnych zdvihových zriadení a ona na to nebola pripravená aj napriek tomu, že sme boli zaškolené a že ju manžérka tam zaviezla, ukázala jej všetko čo potrebovala vedieť.
Klientka bola milá pani a bola schopná jej vysvetliť ako požadovala veci, ale to jej nestačilo. Nepáčilo sa jej to a chýbala jej mama. Chcela ísť domov. Vydržala u tejto klietky dva týždne ako som sa neskôr dozvedela a vrátila sa domov.
Stratila som s ňou kontakt. Dúfam, že je sa jej darí.