Opatrovateľka

…z pohľadu opatrovateľky

Na začiatku tohto môjho príspevku, v súvislosti s nešťastím, ktoré postihlo moje neznáme kolegyne – opatrovateľky pred pár dňami, by som chcela vyjadriť moju hlbokú sústrasť rodinám. Je to nesmierne nešťastie, s ktorým sa budete vyrovnávať celý život, je mi to strašne ľúto, cítim s Vami.

Sama som opatrovateľkou, robím túto prácu s menšími prestávkami už viac ako 11 rokov a nemenila by som.

Začala som v roku 2006 ako opatrovateľka u klienta doma tzv. “live in care”, cestovala som ku klientom takmer 5 rokov. Potom som si dala prestávku a teraz už tretí rok robím hodinovú opatrovateľskú službu. Mám teda dosť skúseností s prácou s agentúrami. Nikdy som nepracovala v klasickom domove dôchodcov, mám iba minimálnu znalosť ako to tam funguje.

Opatrovateľstvo tu vo Veľkej Británii je obrovský biznis, ktorý zamestnáva nesmierne množstvo ľudí.

Nie je to nič zvláštne, keďže všetci vieme, že populácia starne nielen tu vo Veľkej Británni ale celosvetovo. Dožívame sa vyššieho veku, často nie v najlepšom zdraví a vtedy prichádzaju na “scénu” opatrovateľky.

Prvá agentúra s ktorou som prišla do kontaktu bola “náborová agentúra”- alebo “ľudské zdroje”. Títo ľudia sú zodpovední za prvotný kontakt so záujemkyňou o prácu, preveria znalosť angličtiny a vhodnosť na prácu. Za toto som neplatila.

Keď ma opatrovateľská agentúra prijala a zamestnala, vtedy vyplatili náborovej agentúre províziu.

Opatrovateľských agentúr je vo Veľkej Británii nesmierne množstvo. Niektoré sa špecializujú iba na “domiciliary care” – hodinovú starostlivosť alebo “live in care”, niektoré sú v biznise tak dlho, že majú už celonárodnú pôsobnosť a sú také veľké, že majú rozličné divízie a zamestnávajú obrovské množstvo ľudí.

Agentúra, v ktorej som ja začínala, mi poskytla 3-dňové školenie aj s občerstvením, dostala som všetky potrebné informácie, čo si potrebujem vybaviť. Dokonca ma sprevádzala pracovníčka do banky, keď som si otvárala účet. .. Ani za toto som neplatila.

Poskytli mi aj ubytovanie za zníženú cenu v ich ubytovni.

To bol teda začiatok. Žiadne sprostredkovateľské poplatky. Moje náklady boli cesta – letenka, autobus, hotel, strava.

Keď mi agentúra našla vhodného klienta, preplatili mi plné cestovné. Ak niekedy som musela použiť taxík – na krátku vzdialenosť, preplatili mi aj to. Tie opatrovateľky, ktoré mali auto – preplácala im určitú čiastku za benzín.

Kontrakt bol na báze samostnej zárobkovej činnosti alebo zamestnanecký kontrakt.

Nevýhoda zamestnaneckého kontraktu bola tá, že bol na “nulové hodiny”. Žiadny minimálny plat, bola som zamestnaná, ale plat mi začal ísť iba keď som bola pridelená ku klientovi.

Platba za prácu bola v dvojtýždňových intervaloch, priamo na bankový účet. Vždy presne.

Plat sa pohyboval od 400 – 600 britských libier, v závislosti od náročnosti.

Klient zaplatil viac – 600-800 britských libier za opatrovateľskú službu. Čo je logické, za každou opatrovateľkou je tím pracovníkov v kancelárii, ktorí sú zodpovední aby všetko fungovalo tak ako má, každá kancelária má svoju réžiu a náklady a tieto musí niekto zaplatiť. Je to “konečný užívateľ”. Opatrovateľstvo je služba a za služby sa platí.

Takže takto to funguje tu vo Veľkej Británii.

Nikdy som nemala pocit, že by som bola vykorisťovaná alebo zneužívaná.

Každá agentúra vie, že jej prosperita závisí od opatrovateliek. Ak opatrovateľky sú spokojné, prenášajú tú spokojnosť na klientov a keď klient je spokojný, zvyčajne si to nenechá iba pre seba. Agentúry takto majú možnosť získať nových klientov často iba “ústnym podaním” , čo im ušetrí na marketingu.

Dobré opatrovateľky sú “motorom” opatrovateľského biznisu.