Kapitola 1.

Rozhodnutie

Píše sa rok 2005. Slovensko je v EÚ od mája 2004. Huuuuraaaa!

Ja – v strednom veku, slobodná, bezdetná, v depresii a v prechode. Mladosť v keli, do dôchodku ešte ďaleko, žiadne deti, žiadne vnúčatá, ktoré by mi vypľňali voľný čas a dávali zmysel môjmu bytiu.

Čo s načatým životom?

Od mája sa v správach dosť hovorilo o trhoch práce v EÚ, že väčšina krajín sa otvorí až po dvoch rokoch. Jediná krajina, ktorá sa nezľakla a vyslala signál, že víta nás východo a stredo – európanov, bola Veľká Británia.

Zdvihlo mi to náladu trošku, nádej vstúpila do môjho srdca, moje „túlavé topánky“ zamrnčali v skrini. Ej veru, nemala som ich obuté dosť dlho, prach sadal na ne…

Vstup do EÚ akoby mi pootvoril dvere. Napriek tomu, že som sa pozerala na „veľké číslo“ v diaľke, (hovorím o mojom veku teraz), stále som mala túžbu cestovať, spoznávať svet..Stále som sa cítila mladá v srdci…a aj som vyzerala mladšie na svoj vek…. Líbya, Cyprus, Izrael sú krajiny kde som si vyskúšala svoje schopnosti pred pár rokmi a cestovateľský „vírus“ bol u mňa spoľahlivo zabývaný.

Problém, ktorý som ale musela vyriešiť teraz bol – O akú prácu by som sa mala uchádzať? a Do ktorej krajiny sa vybrať „skúsiť šťastie“?  Kanada, Austrália?

Najjednoduchšie z pohľadu vzdialenosti bolo Rakúsko alebo Nemecko. Problém bol jazyk. Nemčínu som sa síce kedysi dávno učila, ale moje znalosti boli veľmi slabé, neobstála by som na pohovore..

Učiť sa nemčinu by tiež znamenalo odložiť môj odchod najmenej o rok. Cítila som ale, že rok je priveľa. Prácu, ktorú som robila (bola síce dobre platená, firemné auto atď) ma napriek tomu nenapĺňala. Niekto teraz poznamená, „No teda, nie je táto osoba náročná?“ Nuž pravda je taká, že som vždy potrebovala mať pocit, že to čo robím, pomáha iným ľuďom zlepšiť ich život, zmierniť utrpenie. Práca, ktorú som robila vtedy, mi tento pocit nedávala..Príliš komerčné. Ale dobre mi padlo, keď môj bankový účet zostal s nejakým zostatkom aj deň pred výplatou!

Arabčinu som mala pred pár rokmi celkom dobrú, ale vzhľadom k tomu, čo sa vo svete dialo, som na jazyk zanevrela a keď jazyk nepoužívate, zabudnete veľmi rýchlo. Tu som teda dlho nerozmýšľala. Arabský svet nie.

S angličtinou som sa prvý krát stretla na strednej zdravotníckej škole. Našej triede bola pridelená angličtina. Radšej by som sa bola učila francúštinu, ale tá bola pridelená „DS“-kám. (rozumej detským sestrám). A tak som sa učila anglicky. Chcela som aj maturovať z angličtiny, ale keďze nebol záujem medzi spolužiačkami, tak mi to nebolo umožnené. „Načo sa to učíš? Načo ti to bude? Kde to budeš používať?“ Boli komentáre mojich spolužiačok. A všetky do radu svorne odpisovali moje domáce úlohy..

Mala som vždy záujem o cudzie jazyky a angličtina sa postupne stala mojim najobľúbenejším cudzím jazykom. Takže môj výber sa zúžil na anglicky hovoriace krajiny. Najbližšie bola Velká Británia a tak rozhodnutie padlo! Veľká Británia.

Skončila som zdravotnícku školu, pracovala na operačnej sále dlhé roky, ale posledných viac ako 10 rokov som bola mimo zdravotníctva a cítila som, že v zdravotníctve, či už doma na Slovensku alebo inde vo svete som si „svoje už odpracovala“…

Jediná možnosť práce, ktorú by som mohla robiť a ktorá sa mi pomaly vynárala z hmly bolo opatrovateľstvo.

Najťažšie bolo prekonať predsudok, ktorý väčšina Slovákov voči tejto práci má a ktorý som aj ja mala. Podradná práca, slabo platená, podceňovaná. „Ach bože, ako hlboko som klesla“.

Čím to je, že tá najhumánnejšia práca – pomáhať iným ľuďom v situácii keď sú najviac zraniteľní, je najhoršie platená a taká podceňovaná? Sestričky v nemocniciach, opatrovateľky v domovoch dôchodcov. Ledva vyžijú z platov a hlavne opatrovateľky cítia a vidia to pohŕdanie v očiach tých, ktorú takúto pomoc nepotrebujú..zatiaľ.

Trvalo mi to pár týždňov „prežuť“ túto myšlienku a postupne som sa vyrovnávala s tým, že neskončím svoju pracovnú kariéru ako riaditeľka nejakej firmy so zdravotníckymi potrebami, ale ako opatrovateľka. Na úplne „spodnej priečke rebríka“.

V mojom rozhodnutí mi pomohla znalost angličtiny a tiež prístup na internet v rôznych internetových kaviarňach, ktoré rástli ako „huby po daždi“. Na internete som si vyhľadala informácie o opatrovaní vo Veľkej Británii a môj plán na túto veľkú životnú zmenu začínal naberať smer!

Idem do Veľkej Británie robiť opatrovateľku!